V týchto dňoch si pripomíname 114. výročie narodenia Vojtecha Löfflera(1906-1990), výraznej osobnosti košického sochárstva, zberateľa, lokálpatriota, podporovateľa začínajúcich a amatérskych umelcov. Jeho výrazný odkaz aj dnes rezonuje v činnosti Múzea V. Löfflera.
Majster Löffler so svojou manželkou Klárou po sebe zanechali vyše 2000 exponátov jedinečnej zbierky. Pozostáva z kolekcie ľudovej keramiky a hrnčiarstva, v ktorej významné miesto zaujímajú exponáty hollóházskej produkcie druhej polovice 19. storočia, ale i muránskej či holíčskej proveniencie. Okrem časti svojej tvorby majster daroval aj ojedinelú zbierku autoportrétov výtvarných umelcov, ktorá prerástla do významnej súkromnej galérie podobizní, v ktorej dominantné postavenie zaujímajú predstavitelia známej košickej výtvarnej školy.
Béla báči, ako ho familiárne oslovovali priatelia, bol striktný figuralista. Popri mnohých portrétoch, náhrobkoch, pamätných bustách či figurálnej pamätníkovej tvorbe zostala jeho najvýraznejšou inširáciou žena, ženské telo a ženskosť vôbec. V jeho tvorbe prevláda typ, v ktorom sa citlivo spája záujem o telesnosť s predstavou ideálu. Práve tento aspekt tvorby si dnes predstavíme v podobe troch sôch, ktoré vytvoril v rozpätí takmer 50 rokov a ukazujú nám vývin umeleckého aj citového poňatia ženy v diele Vojtecha Löfflera.
Prvá skulptúra vznikla v roku 1939, teda v období kedy mal umelec za sebou už prvú samostatnú výstavu vo Východoslovenskom múzeu, a predstavuje Kúpajúcu sa. Dielo v bielom, carrarskom mramore nám prezentuje priam až zidealizovanú mladú ženu / dievča, v klasickom, takmer akademickom kánone, vchádzajúcu do kúpeľa a voľne zanechávajúcu za sebou zvyšky svojho odevu, ktoré akoby už-už mali spadnúť. Autor, ako sa zdá, naznačuje symbolický, trochu nesmelý pohyb od nevinnosti k spoznaniu života, lásky a nových radostí a strastí, pričom póza a odhalenie nahého tela enface dáva tušiť otvorenie sa týmto novým podnetom, ba dokonca akési radostné očakávanie.
Druhé predstavované dielo s názvom Akt nám ponúka iný pohľad na ženské telo. Už nevidíme ženu, ktorá bezstarostne prijíma svet, ale ktorá naopak, akoby sa snažila chrániť pred nástrahami sveta zakrývajúc si rukami pohlavie a ňadrá. Zároveň vidíme znateľný posun vo výtvarnom jazyku sochára, kde realizmus nahrádza znakovosť. Efekt surovosti zámerne viditeľných stôp dláta dopĺňa dvojfarebnosť dreva, ktorá rozihráva fascinujúcu optickú hru.
Graviditas z roku 1986 sa už obmedzuje len na čisté miestami poprehýbané vyleštené plochy priam goticky štíhlej ženskej postavy. Znak ženy sa už obmedzuje len na vypuklé brucho nastávajúcej matky a dlhé splývavé vlasy, rámujúce tvár hľadiacu nadol. Umelec nás aj týmto pohľadom smeruje na to dôležité – na ťažkú a zodpovednú úlohu ženy, čoby nositeľky nového života a vzdáva hold ženstvu. Formálne tu cítime priznaný vplyv afrického pôvodného umenia a ním ovplyvnenej generácie sochárov 20. storočia (napríklad Constantin Brancusi), s ktorých dielami sa Vojtech Löffler stretol počas svojich študijných ciest. Práve takýmito pretiahnutými siluetami sa dielo sochára završuje.
Plodný život Vojtecha Löfflera sa uzavrel 11. februára 1990.
Kúpajúca sa, 1939, mramor
[caption id="attachment_116619" align="alignnone" width="200"]
Akt, 1963, drevo[/caption]
[caption id="attachment_116621" align="alignnone" width="200"]
Graviditas, 1986, drevo[/caption]
K stiahnutiu
