Od nešťastnej havárie električky číslo 6, ku ktorej došlo 30. októbra 1978, uplynie zajtra – 30. októbra - štyridsať rokov. Vedenie MČ Košice – Staré Mesto si dnes dopoludnia uctilo pamiatku obetí symbolickým položením smútočného venca k pamätníku z dielne Z. Nišponského - Gut. Pietneho aktu sa zúčastnili aj pani Terézia Šestáková, ktorá počas tragédie prišla o dcéru a pani Soňa Klemová, ktorá bola priamom účastníčkou „jazdy smrti“.
Prítomní si pamiatku obetí uctili zapálením sviečok a položením kvetov k pamätníku. Ten sa v priebehu budúceho roka zaskvie v úplne novom šate – bude odliaty z bieleho kovu – silumínu, ktorý nahradí krehkú keramiku. Na samotnom pamätníku pribudne veža Kalvárie, ktorá bola nemým svedkom nešťastnej udalosti a podstavec bude vyšší pre prípadný podrobnejší popis. Odlievanie zastreší Katedra metalurgie železa a zlievárenstva Technickej univerzity.
„Pamätám sa na chvíľu, keď správu o tragédii hlásili v rozhlase. Študoval som v tom čase v Bratislave a premkol ma strach, či sa niečo nestalo mojej rodine a blízkym. Našťastie nie, no deväť prevažne mladých ľudí to šťastie nemalo,“ uviedol starosta MČ Košice – Staré Mesto Ľubomír Grega.
Pani Šestáková prišla o dcéru, 40 rokov nejazdí električkou
Pani Terézia Šestáková prišla v osudný deň pred štyridsiatimi rokmi o jedinú dcéru Janku. „Nedá sa na to zabudnúť. Odvtedy vôbec nechodím električkou. Dcérka by mala teraz 56 rokov. Ja sa tu pri pamätníku vždy zastavím, zapálim sviečku a idem ďalej. Už nemôžem nič viac urobiť. Bola študentka gymnázia - prvý ročník. Chodila na matematickú olympiádu, veľmi múdre dievčatko to bolo,“ zverila sa so slzami v očiach pani Terézia.
Soňa Klemová: „Som tá, ktorá prežila“
Viac šťastia ako jej dcéra mala pani Soňa Klemová. Tá z električky vyviazla takpovediac neporušená. „Som tá, ktorá prežila. Štyridsať rokov sa denne budím s tým, že mi dal Pánbožko druhú šancu. Pamätám si to veľmi živo, dodnes je to trauma, keď električka zaškrípe, alebo vydá podozrivý zvuk. Učila som v tom čase na Konzervatóriu a z našej školy sme tam boli piati. V druhom vozni som sa viezla so Štefanom Margitom, ktorý bol vtedy na našej škole študentom a s Maruškou Nedomovou, ktorá dnes hrá v Radošinskom naivnom divadle,“ zaspomínala si S. Klemová. Že niečo s električkou nie je v poriadku si všimla až vo chvíli, keď nabrala vysokú rýchlosť a nad hlavou jej začali iskriť elektrické drôty. „Chytila som sa pevnejšie, naraz len všetci zhíkli a nastalo hrobové ticho. A potom chvíľu neviem, čo bolo. Precitla som tak, že som ležala na ľuďoch. Mojím šťastím bolo, že som si počas jazdy presadla z pravej strany od dverí na ľavú.“ Keďže ich zo školy prežilo všetkých päť, rozhodli sa vytvoriť akýsi patronát nad okolím pamätníka a pravidelne sa oňho starajú.
K stiahnutiu
